Články - DROM Spravodaj
Poviedka - Trojuholníková izba
Zrazu sa mi celý svet zrútil. Náhoda strieda háhodu a ja som zas a znova vo víre pocitov a myšlienok. Striedajú sa rôzne chvíle v mojej blízkosti. Opäť stojím vo svetle ožarovaná a rada, no jediný pevný bod je to svetlo vďaka ktorému som živá, iná. Opäť stojím v kuželi prítommnosti a okolo mňa sa menia postavy. Najskôr pomaly a náhle neuveriteľne rýchlo ...
Komentáre (0) | Odkaz e-mailom | Odkaz autorovi | Publikované: 14.04.2005 - 17:57
Zrazu sa mi celý svet zrútil. Náhoda strieda háhodu a ja som zas a znova vo víre pocitov a myšlienok. Striedajú sa rôzne chvíle v mojej blízkosti. Opäť stojím vo svetle ožarovaná a rada, no jediný pevný bod je to svetlo vďaka ktorému som živá, iná. Opäť stojím v kuželi prítommnosti a okolo mňa sa menia postavy. Najskôr pomaly a náhle neuveriteľne rýchlo. Až nakoniec vytvárajú rútiaci sa výr farieb a pocitov, z tých mojich výrov myšlienok podá ruku. Ruka z davu sa vynára do mojho sveta otvára dlaň a ponúka mi pomoc. No ja, ja stred mojích myšlienok, si chcem narušiťsvet nečakanou rukou. Niekedy ju pohladím, skúsim čo mi ponuká, niekedy si spolu s takou rukou spravím odbočky z mojho sveta. Ale môj svet je silnejší ako pri pomocnej ruke. Chuť chytiť ju opäť a stiahnuť ju do mojho sveta je čoraz väčší. No neviem ako a ktorú. Prídem na to vtedy keď sa výr zastaví a moje prostredie bude pokojné a vyrovnané. No moje prostredie nieje vôdec pokojné a už vôbec nie vyrovnané. Moja izba je náhle prázdna, žiaden výr len ja, svetlo a dvere. Nič, vôbec nič sa nedeje. Mala som strach obzerať sa do zbehov stien, ale akosi často sa tam obzerám. Nevidím dvere. Nie ony už niesu mojím oporným bodom. teras ako zmyslov zbavená sa točím, peršľapujem z nohy na nohu, točím sa v mojom kuželi. Prehliadam si izbu, ktorej som sa tak ukrutne bála a teraz sa jej bojím väčšmi, mám nenormálny strach. Som tu sama. Ale zbiehajúce steny maju v sebe mnoho tvári, každá mi je dostatočne známa a strašidelná. Niesu živé, práve naopak. Sú ako posmrtné masky. Schúlim sa do ulity a takto sa bojiím. Čelím strachu, ktorý manenormálne opantal. Strach samoty. Strach, ktorý si naháňam sama. Bojím sa. Ako sa mam nebáť. Ja to vbržím. Ulita mi čoraz viac dáva pocit bezpečia. Zužujú sa. Steny sa zužujú. Počuť iba šum, buchot srdca a ozvenu po obrovskom tresku dvier. Celý svet sa pomiatol, všetko je naopak. Otáčam sa rýchlosťou svetla a v svetle prítomnosti. Moje oči sú plné strachu. Strachu či sa to zastaví a či nie. Všetko je strašidelné všetko sa pomiatlo. Vidím iba svetelne pásy. Pásy ktoré bolia, ktoré sa vrývajú do duše. Duše, ktorá vôbec nie je silná. Duša, ktorá sa bojí. Stratila som sa! Bum. Nekončiaca ozvena. Nekončiace sa svetlo a ukrutná bolesť. Koniec. Steny prestali. Sle postaviť sa nevládzem. Nevládzem potrebujem ruku, ktorá by ma podržala. Ale tento proces bol spôsobený práve vpustením ruky do mojho sveta. Ticho. Zoznámila som sa z tichom. Prišlo v tú najnevhodnejšiu chvíľu. po tresku a hluku prišlo toto! Z tmy sa pomaly vynáralo ticho, prešlo okolo. A vtedy mi to došlo. Zimomriavky, strach. Ticho nevidno, za to ho cítiť a to poriadne. Otáča sa obtiera sa okolo. Ti je hnus. Nečakaná facka v nečakanoú chvíľu. Otvorím oči a mam pred sebou opäť dvere. ticho mi otvorilo jedny z nich, otvorilo a nechalo otvorené. Aj tak sa stále pozerám zatvorenými dverami. Nakláňam sa di ich uhla. Čo ak ich klúčom je hluk. Asi začnem kričať. kričím, ziapem a čo, na čo! Zo zatvorených dvier vychádza dym. Dotýka sa mi nôch pomaly sa plazí okolo, berie mi možnosť úteku. Dvíham hlavu, mám strach pozrieť sa do dverí. Dym mi siaha po pás. Slabosť-slabé slovo, obmotáva mi ruky, cítim jeho chlod medyi prstami. Obmotáva mi vlások po vlásku moje ruky. Pásy dymu sa menia na ruky. Obmotávajú mi pás, hruď a prsia. Trvá to pridlho, Príliš dlho. Už nevládzem ani dýchať. Ruky dymu ma škrtia, obopínajú mi krk. Chcem kričať no dymový prst mi zapcháva ústa.Dokričala som!!! Dymový prst mi zapchal všetky ústa! Nevládzem kričať tak plačem. Pomaly a isto sa sítim úbohejšie a úbohejšie. Pod tlakom dymu sa mi podlamujú slabe kolená.Obzerám sa okolo seba, nevidím nič. Som utopená v dyme jedných dvier. Spomaľuje sa mi dych, dodýchala som udusená dymom sa vznášam mimo mojej izby bez vedomia, bez tela sa spúšťam do stále sa zužujúcich stien.Bez ducha a predsa stále plačem. po mne ostáva kauž slz, ta tečie nechápavo hore, tečie v pritismere.Nie to mňa dymové prsty ťahajú do protismeru. Narazila som do zbehov. Vznášajúca sa dívam na moje slzi. Rukami sa snažím chytiť ich toku. Nedarí sa mi som pripevnená do toho nenávideného zbehu. Nenávidím ho ta ako myšlienku prečo som začala kričať. Plná hnevu otočím tvár priamo do zbehov rukami búcham do ich tŕnistých stien. Nenávisť je silnejšia. Nenávistne tlčiem, Päste ma bolia. Zánechávam stopy krvi. Nenávidím to. Krv sa mieša zo slzami. Krv ma pripútala do slz. Hľadiac na nenávidený zbeh sa nechávam unášať slzami. Vidím svoje telo. To úbohe telo,na ktore svieti svetlo prítomnosti chcem sa vratiť. Na návrat potrebujem návod a na ten neviem prísť. Telo zavlažované slanou vodou mi pripada príliš ubohé. Soľ ho znehodnocuje a vrýva do svetla tŕnisté konáre nevypovedaných otázok. Otázok je príliš veľa no ja nema čas. Nemám už nič, slzi vyžrali aj posledné zviškz syli. Vzdávam, sa a padááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááám. Zo zaklonenou hlavou, v pomalých intervaloch narážam na podlahu plnú krvi a slz. Posledný odraz. Pomaly otváram oči, snažím sa zaostriť. vidím iba strašidelnu tmu a cítim trpkí vzduch. Oči sa mi otvorili a aj tak nič nevidím. Kužeľ reality je v sklze mojho zraku a ja konečne vnímam krutosť miestnosti v ktorej s nachádzam. Nikdy som nemala silnejsiu vôľu opustiť ju, teras chcem kôli tomu umrieť. Vnímam realitu a nedokážem ju pochopiť a nieto ešte prežívať. Realistické odpoveďe ma vôbec neuspokojujú. Nechápem im a nedokážem vnímať ich reálnosť. JA NECHÁPEM REALITE!!!!!!!!!! Polomŕtva ležím, viem asi príliž veľa. Mala by som plakať. Nemam ale slzy. Tak tu ležím a čakám čo sa bude diať. Otvorili sa, dvere sa otvorili. Dokorán otvorené vpúštajú na moje polomŕtve ja, čerstvý vzduch až mi začína byť nehorázne zle. Otáram oči. Začinám pomaly chápať. Som až príliž slabá. Otvorila som oči a s takou nádejou sa snažím otočiť k dverám. Moja túžba prevyšuje bolesť, ktorá ma navštívila a ani sa nevyzula. Srdce mi bije v intervaloch nekonečnej túžby a vykúpenia. Doráňanou rukou sa pomaly otáčam. V očiach mám opäť lesk. Tak dlho tam nebolo nič, okrem boliacích sĺz. S najťažším výdychom sa snažím postaviť zoči voči realite. Otočená smerom k reálnemu úteku, si opäť zo zúfalstva vkladám tvár do dlaní. Na stekajúcu krv som si zvykla ako robotník na pot. Celý tento boj. A.... a otvoria sa obe. plač ani ticho mi vôbec nepomohli. Všetko za nič, nič za všetko. Úbohá postava sa nepostaví z kužeľa prítomnosti, hľadím na dvere a čakám na pomstiteľa. Pomstiteľa niet a niet, zmorená nekonečnou túžbou, sa šmýkajúc na vlastnej krvi odhodlávam újsť pocitu, z ktorého mám strach. Zúžujúce steny, ma k tomu nútia, preto sa bezhlavo rútim k najbližším dverám. Potkýnajúc sa snažím neotáčať. Niet iného východiska. zaoberajúc s jedinou myšlienkou, myšlienkou úniku z tej strašidelnej zužujúcej sa izby, neotačajúc sa rúcam do dverí. Zo strachom zatváram dvere pred mojou krvou zaliatou realitou. Plač sa naží dezinfikovať pohľad na skrvavené telo. Za chrbtom cítim iba vybrácie pravidelných vĺn. V úbohom skľúčení obýmajúc dvere. Sa snažím ani sama netušiac o čo. Pomalé otočenie vo mne nevzbudzuje najmenšiu dôveru. Otváraním očí sa snažím presvedčiť,že to už horšie nemôžš byť. Pohľad mi vybil dzch blesky vyvolavajúce nadpozemskú atmosféru mi stažujú orientáciu a opät padám z nôch. Strácajúc už úplne všetko, sa otáčam opät k zakrvavenej kľučke. Dotyk mojej minulosti výustil do kryku osôb v trom strašidelnom bleskohrome. Otočím sa a bác. Môj najhorší sen sa plní do bodky, do riti vzbrala som si zlé dvere. Z rytmického hromu sa vynára postava a ja čakám na to najhoršie. Úder však neprichádza a toto vo mne vzbudzuje ešte vedší strach ako bola moja realita skrývajúca za skrvaveným chrbtom. ruka pomali hladká mojú tvár, je účinejšia ako slzy. Dvíham tvár plnú strachu a príjmam úsmev tváre toha kto ma dvíha z kolien a držiac ma, ma vedie do izby ktorá je taktiež trojuholníková. Po drobných vdychoch sa už nemám chuť vrátit k krvi. Hladiac v blesky, získavam silu. plná očakávania otváram oči z leskom a nádychom túžby. Neuvedomujúc, že steny spojili dvere plné krvi do špicu izby plnej imaginárných vĺn, konečne cítim silu kráčať.TOP - neprehliadnite!
Odporučte tento článok!
Môj drom.sk
Mohlo by Vás tiež zaujímať ...
Najčítanejšie články
Archív článkov
- 2016
- január
- február
- marec
- apríl
- máj
- jún
- júl
- august(1)
- september
- október
- november
- december
- 2013
- 2012
- 2011
- 2010
- 2009
- 2008
- 2007
- 2006
Komentáre
Zatiaľ bez komentára, buďte prvý!