Wilsonic 2008 : alternatíva k hiphopovým klišé

Hip-hop je pop dneška. Také nudné klišé, keď sa bling bling chlapci v XL handrách s XS posolstvami hrajú na hrdinov novej éry. Postavičky šibrinkujúce rukami a mačacím zlatom v duchu „hip-hop na sobě ne v sobě“.

Povedať však, že hip-hop zomrel na nudu a branie sa príliš vážne je povedať, že hip-hop je len to televízne pozlátko vrtiacich sa rapperov pred požičanými luxusnými autami a poskakujúcimi modelkami s vekovým priemerom ledva šestnásť.

Festival Wilsonic však zaujíma iný hip-hop. Taký, ktorý je skôr rozvetvujúcou sa riekou s prítokmi a rozchádzaním sa, spájaním a delením, miešaním a samplovaním. „Iný“ hip-hop je často neprebádané územie, na ktoré vás chce Wilsonic tento rok vziať na prechádzku. Stačí len 6. a 7. júna zavítať na Tyršovo nábrežie v Bratislave.

Súčasťou hip-hopu je totiž aj beatbox. Občas býva považovaný za piaty, tak trochu neoficiálny, element tejto subkultúry. Lenže aj beatbox nemusí byť len vokálna náhrada bicej súpravy, beatbox dokáže ponúknuť viac, stačí len porušiť hip-hopové stereotypy. Beardyman, inak UK Beatbox Champion z rokov 2006 a 2007, začal napríklad so skladaním hudby. Neskôr ho zaujali drum and bass a jungle a dodnes striktný beatbox dopĺňa technologickými postupmi elektronickej hudby. Takže beatbox a škatuľky s efektami, všetko pritom definitívne naživo. To Rus Sergey Galunenko spolu s Ilyou Baramiyou a Alexandrom Zaitdevaliasom alias Galun & EU sú kdesi medzi vokálnou hudbou Melody Makers a Naturally 7, tanečnou elektronikou a trošku i hip-hopom, najmä vo výstavbe bicích. Bulhar Skiller zase prinesie technický hip-hopový power beatbox. Ak vám tento rok unikol premiérový celoslovenský beatbox battle, Skiller bude celkom dostačujúcou náhradou. Nemusí sa spoliehať na žiadne efekty ani vizuál, jeho technika je sama osebe na neuveriteľnej úrovni. Keby nebol z Bulharska, ktovie, možno by bol svetovým battle šampiónom.

Hip-hop išiel vždy ruka v ruke s turntablismom. Kým pre mnohých dídžejov je gramofón len prostriedkom, aby jedna skladba dohrala a druhá hrať začala, turntablismus je umenie, ktoré z gramofónu robí nástroj porovnateľný s gitarou alebo harfou. Ovládnuť gramofón chce totiž nielen technickú vyspelosť, ale aj cit pre hudbu. Japonský DJ Kentaro patrí medzi najlepších svetových turntablistov. Kentaro Okamoto sa ale okrem dídžejingu venuje aj produkovaniu a nahrávaniu vlastných skladieb, ktoré rovnako ako vynikajúce sety vydáva na prestížnom labeli Ninja Tune.

Aj keď je turntablismus doménou najmä bláznivých Japoncov a emotívnych Francúzov, zaujímaví platňojazdci sa rodia aj v našich končinách. Vec je nielen funkčný veterán slovenského hip-hopu, mnohí si Braňa cenia najmä ako dídžeja. Jeho hravé a tanečné sety však oslovujú predovšetkým baviacich sa ľudí. To českí Questablists sľubujú performance, ktorá možno pripomenie vlaňajších Birdy Nam Nam. Trafik je k tomu členom pražských PSH a Five patrí k najlepším a najuniverzálnejším českým dídžejom.

Zaujímavým českým hip-hopom je aj pražské duo Indy a Wich. Tam, kde väčšina rapperov iba rozpráva Indy alias André čosi aj vraví. Wichove beaty pritom už dávno prerástli nejaký československý hip-hop. Rodiaci sa miláčikovia rozmýšľajúcich priaznivcov hip-hopu Modré Hory sú zase slovenským dôkazom, že rap a rýmy nemusia vždy trpieť bezduchým vákuom. A že dobré veci sa nám niekedy rodia rovno pod oknami a volajú sa Lyrik, Bene a Marián Jaslovský.

Predstava o americkom rape je väčšinou jachta a slečny s veľkými slnečnými okuliarmi alebo polonahý rapper poskakujúci po ulici. Flying Lotus je dokonalým dôkazom, že táto gýčová predstava o americkom rape je obyčajným prehliadaním toho skutočne zaujímavého. Steven Ellison komponuje skladby ako útržky filmu. Chvíľu to pripomína Dipla a Daedelusa, chvíľu Blue Note a staré blues a džezové nahrávky, ktoré medzičasom niekto preobliekol do aranžmánov elektroniky. Presným opakom je potom český projekt Cold-Boy-Klan. Duchovní otcovia Petr Mareš a Jaroslav Schejbal sa údajne nechávajú inšpirovať alternatívnou elektronikou, indie hip-hopom a možno sa budete čudovať – country. Ich hudba ale vyznieva akoby ste Plastikov alebo DG 307 premiestnili o zhruba tridsať rokov dopredu a povedali im: „na, skúste si hip-hop.“ Trochu to pripomína WWW, ale čakajte menej elektroniky.

Ak sa začiatkom deväťdesiatych rokov stretnú dvaja Bulhari a povedia si poďme robiť hudbu, môže z toho vzniknúť projekt 1000 Names. Ak tú hudbu navyše o nejaký čas neskôr nazvú „eklekto hip-hop“, môžete čakať porušovanie pravidiel. Glitch a gameboy music dnes robí kde kto, málokto k tomu však dokáže pribaliť aj zmysluplný zážitok. 1000 Names preto nie sú hudba pre hudbu ani experiment pre experiment, je to len „trochu“ iný hip-hop. Tak ako väčšina toho, ktorý vám tento rok prináša festival Wilsonic.
Preto ak chcete vidieť alternatívu k nahnevaným egám, ktoré si zosobňujú právo na výklad hip-hopu, navštívte 6. a 7. júna bratislavské Tyršovo nábrežie.